V pondelok 22. apríla uplynie 300 rokov od narodenia nemeckého filozofa
Immanuela Kanta, jedného z najvýznamnejších európskych mysliteľov.
"S menom Immanuela Kanta sa spája predovšetkým myšlienka
´kopernikovského obratu´ vo filozofii. Znamená to radikálnu zmenu v
chápaní vzťahu medzi poznávajúcim subjektom a poznávanou realitou.
Poznávajúci je podľa Kantovho učenia aktívnym spolutvorcom poznávaného
sveta. Dôsledkom tohto učenia však zároveň je, že existuje niečo, čo je
pre konečnú bytosť principiálne nepoznateľné: existencia Boha a
nesmrteľnosť duše nie sú vedecky ani filozoficky dokázateľné, no zároveň
nie sú týmito prostriedkami ani vyvrátiteľné," vysvetlil Maco.
V etike podľa neho Kant vytvoril univerzalistickú teóriu morálky
založenú na chápaní človeka ako autonómnej bytosti, ktorá čerpá morálny
zákon výlučne zo svojho rozumu. Od Kanta pochádza aj najslávnejšia
definícia osvietenstva: byť osvietený znamená mať odvahu používať
vlastný rozum. Vo filozofii umenia sa Kant zasa pokúsil originálnym
spôsobom zdôvodniť všeobecnú záväznosť estetických hodnotiacich súdov.
"Najvýznamnejšími Kantovými nasledovníkmi boli filozofi, ktorí jeho
filozofiu domýšľali a pretvárali svojím vlastným spôsobom, ako Georg
Wilhelm Friedrich Hegel či Arthur Schopenhauer. V poslednej tretine 19.
storočia došlo najmä v Nemecku na niekoľko dekád k mohutnej renesancii
kantovskej filozofie. Kantovými dielami boli výrazne ovplyvnení aj
viacerí významní vedci 19. a 20. Storočia ako jazykovedec Wilhelm von
Humboldt, fyzici Hermann von Helmholtz, Heinrich Hertz, Albert Einstein,
matematik Henri Poincaré," uviedol Maco.
Immanuel Kant sa narodil 22. apríla 1724 v pruskom Königsbergu (dnes
ruský Kaliningrad). Pochádzal zo skromných pomerov rodiny sedlára.
Vzdelanie nadobudol vo svojom rodnom meste, najprv na kolégiu
Fredericianum a neskôr na miestnej univerzite, kde najprv študoval
teológiu, ale rýchlo prešiel na filozofiu a prírodné vedy. Po ukončení
univerzity pôsobil deväť rokov ako súkromný učiteľ v šľachtických
rodinách v okolí Königsbergu. V roku 1755 začal pôsobiť na miestnej
univerzite, ale až po pätnástich rokoch získal profesúru z logiky a
metafyziky. Na univerzite prednášal takmer štyridsať rokov a údajne
patril medzi obľúbených a inšpirujúcich pedagógov.
Svojich životopiscov zaujal paradoxne nie búrlivým životným štýlom, ale
až puntičkársky usporiadaným životom. Prísne dodržiaval pravidlá
osobného života. Vždy stával o piatej a pracoval do siedmej. Od siedmej
do deviatej prednášal, potom do jednej popoludní znovu pracoval na
svojich dielach. Po jednej nasledoval dlhý niekoľkohodinový obed, na
ktorý si pozýval hostí, väčšinou však ľudí z praktického života ako
miestnych učencov. Potom nasledovala pravidelná prechádzka vždy v
rovnakú hodinu a za každého počasia k lipovej aleji, ktorá sa dodnes
nazýva Filozofická cesta.
Po vydaní jeho najvýznamnejších diel Kritiky čistého rozumu (1781),
Kritiky praktického rozumu (1788) a Kritiky súdnosti (1790) dosiahol
úspech, ktorý prekročil hranice vtedajšieho Nemecka. Boli mu udelené
rôzne pocty, ale aj napriek pozvaniam neopustil hranice rodného mesta, v
ktorom aj 12. februára 1804 zomrel.
Podľa Kanta je človek svojou podstatou predurčený klásť si metafyzické
otázky, ktoré presahujú empirický svet. Odpovede na tieto otázky je
podľa neho možné čiastočne nájsť vo sfére praktického rozumu (Kritika
praktického rozumu), ktorý určuje všeobecné princípy morálneho konania
presahujúce jednotlivca a platné pre akúkoľvek racionálnu bytosť.
Na území dnešného Slovenska sa podľa Maca reakcie na Kantovu filozofiu
objavili už koncom 18. storočia, tie však boli v zásade kritické a
nesúhlasné. Pozitívnejšia reflexia kantovských myšlienok sa vyskytla
napríklad u niektorých mysliteľov pôsobiacich na Evanjelickom kolégiu v
Prešove v prvej polovici 19. storočia.
"Od 60. rokov 20. storočia vznikajú najmä zásluhou Theodora Münza
slovenské preklady kľúčových Kantových spisov a ustaľuje sa slovenská
terminológia pre Kantove pojmy. Münz popri prekladateľskej činnosti
zároveň patrí medzi tých slovenských filozofov, ktorí vo svojej vlastnej
filozofii najviac čerpali z Kantových myšlienok. Ďalší slovenskí
filozofi sa rozsiahlo venovali napríklad Kantovej politickej filozofii a
filozofickej antropológii (Ľubomír Belás), Kantovej teórii poznania a
filozofii vedy (Miroslav Marcelli) či novokantovskej filozofickej
tradícii (František Novosád)," ozrejmil pre TASR filozof Róbert Maco.